Stručné dejiny jazzu III. (1960 – súčasnosť )

Keď sa Ornette Coleman a jeho kvarteto objavili v jazzovom klube Five Spot v New York v roku 1959, mnoho poslucháčov, ktorí len začínali akceptovať hudbu Thelonious Monka boli zmätení. Ornette a jeho spoluhráči narýchlo udali jednotnú tému a potom začali voľne improvizovať bez použitia akýchkoľvek akordov. Počas toho istého obdobia John Coltrane, ktorý neskôr dohnal bop do extrému s nekonečným množstvom akordov na albume Giant Steps, začal vášnivo voľne improvizovať nad jednoduchými opakujícimi sa hudobnými fugúrami. Atonalita pianistu Cecila Taylora mala toľko spoločného s klasickou hudbou ako so skoršími jazzovými hráčmi a obrovské intervalové skoky Erica Dolphyho boli úplné nepredvídateľné. Objavil sa avant-garde jazz !

Do polovice 60-tych rokov, bol free jazz plný improvizátorov s obrovskou energiou, ktorí neprebádali hudobné výrazy o nič menej než jednotlivé tóny. V priebehu pár rokov so vzostupom kapely the Art Ensemble of Chicago a Anthony Braxtona, sa priestor v hudbe stal omnoho slobodnejší, a do konca 70-tych rokov mnoho avantgardných umelcov trávili svoj čas integrujúc improvizácie s komplexnejšími kompozíciami. Hudba už viac nebola nepretržite slobodnou formou, ale hudobníci mali úplnú slobodu vo svojich sólach, aby tak mohli vytvárať akékoľvek zvuky, ktoré sa im zdali vhodné. Aj keď táto hudba bola od začiatku 70-tych rokov zatienená ďalšími štýlmi, je stále veľmi životaschopnou formou pre kreatívnych improvizátorov a ich inovácie, ktoré tak nepriamo ovplyvňujú moderný prúd jazzu.

70 roky sa najviac spomínajú ako obdobie fusion, v ktorom mnohí jazzoví hudobníci integrovali aspekty rocku, R&B a popu do svojej hudby. Až do konca 60-tych rokov, jazzové a rockové svety boli značne oddelené, ale so vzostupom elektrických klávesov sa udiala obrovská experimentácia v hudbe. Miles Davis, ktorý bol inovátorom v bope, cool jazze, hard bope a jeho vlastnej avantgardnej kapele sa stal ťahúňom fusion, keď nahral albumy In A Silent Way a Bitches Brew. Sformovali sa nové skupiny, ktoré spolu skombinovali improvizáciu a hudobnú profesionalitu jazzu so silou a rytmami rocku. Najpozoruhodnejšie kapely boli Return To Forever, Weather Report a the Mahavishnu orchestra. Do roku 1975, sa toto hnutie hudobne vyčerpalo, ale kvôli ich potenciálu zarobiť peniaze, pokračuje až do súčasnosti, často v oslabenej forme, keďže miešanie štýlov, alebo inštrumentálny pop dostali nepresné označenie contemporary jazz.

História jazzu od roku 1920 do roku 75 bola nepretržitým vývojom nových štýlov, ktoré boli považované za zastaralé v priebehu 5 – 10 rokov. V 80-tych rokoch sa nečakane stalo prijateľným rešpektovať minulosť a dívať sa späť pred zrod bepopu ako na zdroj inšpirácie. Zatiaľ čo dixieland zostal celkom aktívny ako undergroundová hudba po ďalšie desaťročia, (bolo to na vrcholu popularity v 50-tych rokoch), málokto v modenom jazzovom mainstreme priznal ich existenciu a dôležitosť pre 80-tymi rokmi. Wynton Marsalis, ktorý symbolizoval desaťročie, začal ako trubkár hlboko inšpirovaný hraním Milesa Davisa uprostred 60-tych rokov. Nakoniec našiel svoj vlastný hudobný výraz tým, že sa vrátil do minulosti a prebádal hudbu pre-bopových majstrov. Výsledkom bolo to, že Marsalis bol schopný prísť so sviežim prístupom, keďže si vypožičal a adaptoval myšlienky z dávnej minulosti.

Mnohí mladí hráči, ktorí nasledovali Marsalisa, ignorovali fusion a dokonca väčšina inovátorov avantgardy používala hard bop ako základ pre svoju hudbu. Bol to skôr nezvyčajný vývoj mať tak veľa hudobníkov vo svojich 20-tich rokov hrajúcich hudobný štýl, ktorý bol na vrchole pred tým, než sa vôbec narodili. Do konca 90-tych rokov mnohí z týchto mladých umelcov začali nakoniec rozvíjať svoje vlastné hudobné výrazy a začali stavať na svojich skorších inováciách.

Takmer všetky jazzové štýly sú v súčasnosti stále aktívne zahŕňajúc dixieland, classic jazz, mainstream (v podstate malé swingové kapely), bop, hard bop, post-bop, the avant-garde, rozličné formy fusion atď. Taktiež značne medzinárodná hudba (niektoré z najpodnetnejších hudobných výrazov pochádzajú práve z Európy). Jazzová evolúcia sa nakoniec za posledných 20 rokov spomalila. V súčasnosti nie je očividné, ktorým smerom sa jazz bude uberať v budúcnosti, ale pokiaľ bude nahrávanie existovať, jazz nepochybne prežije.

 

zdroj: allmusic.com