Parkour môžeme definovať ako fyzický pohyb, pri ktorom sa snaží atlét dostať z bodu A do bodu B čo najrýchlejším a najefektnejším pohybom. Dôležitou charakteristikou parkouru je efektivita (účinnosť). Parkourista (fran. Tracuer) sa snaží pohybovať rýchlo, ale tiež s čo najmenšou spotrebou energie a najpriamejšou možnou cestou. Fyzická časť tréningov je podľa Davida Bella založená na prekonávaní všetkých prekážok, ktoré sa v ceste vyskytnú. Napríklad rôzne steny, lavičky, múriky, zábradlia, ploty. Predstaviť si to môžeme na príklade ohrozenia. Človek sa v rámci pudu sebazáchovy buď bráni, konfrontuje, alebo uteká. Bojové umenia pripravujú ľudí na útok, parkour pripravuje ľudí na útek. Demonštrovať si to môžeme aj na príklade labyrintu. Zatiaľ čo bežný človek by hľadal cestu klasicky, parkourista by si našiel najkratšiu a najrýchlejšiu alternatívu.
Ako už bolo spomínané, popri parkoure vznikla aj iná disciplína, ktorá z parkouru vychádzala. Nazývala sa freerunning. Toto nové medzinárodné hnutie vzniklo v parížskom predmestí Lisses z detských hier mladého Sébastiena a jeho priateľov. Ako mladí chodili po škole na detské ihrisko, kde mali k dispozícii rôzne prekážky. Začalo to nevinnými skokmi cez prekážky a neskôr sa to rozvíjalo ďalej. Sébastien v dokumente Jump London tvrdí, že freerunning má korene v detskej predstavivosti, zvedavosti a hravosti. Tento pohľad sa u pokročilejšieho freerunnera nemení, ale zostáva mu, čo mu dáva schopnosť byť kreatívny v priestore. Slovo freerunning bolo po prvýkrát použité v dokumente Jump London, kde ho definoval a použil Sebastien Foucan. Inovoval parkour do novej formy, kde zahrnul aj akrobaciu, a tak definoval novú disciplínu freerunning, – ako metódu sebavýrazu.
Hlavným princípom vo freerunningu bolo sebavyjadrenie v priestore a to hlavne plynulo bez obmedzenia pohybu. Po prvýkrát narážame na určitý rozkol medzi parkourom a freerunningom. Vo freerunningu môžu byť použité rôzne akrobatické prvky ako saltá, premety, rôzne akrobatické prvky z bojových umení, zatiaľ čo v parkoure sa striktne odmietali. Tu šlo predovšetkým o to dostať sa z bodu A do bodu B čo najrýchlejším spôsobom, zatiaľ čo vo freerunnigu šlo o sebavyjadrenie seba samého v priestore, kde nehrala rolu rýchlosť, ale efektivita daného pohybu. Freerunning sa preto stal atraktívnejší hlavne pre mladých ľudí, pretože ich fascinovali najmä saltá, ktoré sa stali ústredným prvkom.